Biocentrizmus

Väčšina ľudí z vedeckých i nevedeckých kruhov si predstavuje, že vonkajší svet existuje nezávisle od nás a že vyzerá viac-menej tak, ako ho vidíme. Podľa tohto presvedčenia sú oči ľudí alebo zvierat len obyčajnými oknami, ktoré verne prepúšťajú okolitý svet. Ak aj naše okno zanikne, čiže keď zomrieme, alebo ak je začiernené a nepriehľadné, v prípade, že sme slepí, nijako to neovplyvní nepretržitú existenciu vonkajšej reality ani jej údajnú „skutočnú“ podobu. Strom ostane stáť na mieste a Mesiac bude stále svietiť bez ohľadu na to, či o ňom vieme, alebo nie. Ich existencia je nezávislá. Podľa tejto úvahy máme oči a mozog na to, aby sme mohli vnímať skutočnú vizuálnu podobu vecí a nijako ju nemenili. Pravda, pes možno vidí jesenný javor len v odtieňoch sivej a orol možno zbadá oveľa viac detailov ukrytých medzi listami, no väčšina tvorov v podstate zachytí vizuálne rovnako predmet, ktorý existuje, aj keď naň nehľadia žiadne oči. Biocentrizmus tvrdí, že to nie je celkom tak. Posledné desaťročia sa dosť diskutuje o základnom paradoxe v dobre známej stavbe vesmíru. Prečo sú fyzikálne zákony vyvážené presne tak, aby umožňovali existenciu života? Keby bol napríklad Veľký tresk o milióntinu silnejší, vesmír by sa rozpínal prirýchlo na to, aby sa vytvorili galaxie a vznikol život. Keby sa interakcia častíc v atómoch znížila o dve percentá, atómové jadrá by nedržali pokope a jediným druhom atómu vo vesmíre by bol najjednoduchší vodík. Keby bola gravitačná sila len o vlások slabšia, hvi